Tento článok vznikol počas môjho včerajšieho pokusu o spánok, takže mu neprikladajte príliš veľkú pozornosť. Ani by som ho neuverejnil, keby mi tých 30 minút nebolo ľúto.

Dopredu upozorňujem tých z vás, ktorí ešte môžu mať zvyšky duševného zdravia – nečítajte to. Ti, ktorým je pojem duševné zdravie neznámy – môžete veselo pokračovať.

Som pravdepodobne osoba, ktorá má tú moju multiosobnosť najradšej. Je to celkom pochopiteľné už len z toho dôvodu, že s trochou snahy by som sa v rebríčku top ten egocentrikov planéty mohol umiestniť pomerne vysoko. Na druhej strane – nikto nepozná moje zlé vlastnosti tak dobre ako ja sám. Ale o inom som chcel... aspoň myslím.

Vždy som mal pocit, že mi niečo chýba, bez toho aby som vedel, čo by to tak asi mohlo byť. Snažil som sa túto medzeru vyplniť neúspešnými pokusmi o vzťah, či technickymi hracickami (akou je napríklad Maggie, na ktorej tento clánoček píšem), ale ako už asi tušíte – nefungovalo to. Jediné, čo ako tak fungovalo, boli krátkodobé uskutočniteľné sny. Bohužiaľ som však narazil na jeden nepríjemný problémik. Sny, ktoré sú v rámci mojich schopností uskutočniteľné ma už nedokážu dostatočne uspokojiť a sny, ktoré by ma uspokojili akosi nedokážem uskutočniť. Dúfam, že tam všetci vidíte ten zrejmý paradox.

Navyše som mal vždy pocit, že mám množstvo dobrých kamarátov, ale nie som si istý, či niekomu stojím za to, aby pre moju záchranu obetoval trebárs svoj život. Nie som si istý, či by som to vôbec chcel. A najhoršie je, že si nie som istý, či by som svoj život dokázal ja obetovať pre niekoho iného. Na druhej strane sa modlím, aby som sa to nikdy nedozvedel.

Najhoršie na tom všetkom je, že celý tento emocionálny výblitok vzniká len preto, že som proste až nechutne spokojný a štastný a ľudský mozog to jednoducho nedokáže spracovať. Alebo som frustrovaný svojimi nízkymi nárokmi na svoju osobu a svoj život.

Nech je to ako chce, tak sa mi to proste nepáči, ale neviem čo s tým urobiť. Je dosť zlé, že človek ako ja nemá pocit, že je prospešný a užitočný. To je potom naša planéta pekne v prdeli. Ale zrejme za to môže nedávna smrť podstatnej zložky mojej osobnosti, totiž Queeza. Asi sa s tým naučím žiť. Prepáčte, že som vás obral o vzácne štyri minúty času, ktoré ste mohli využiť zmysluplnejšie.

Uf, to je žvást... no nič, nech to zostane ako memento, že v noci nemám zapínať Maggie

Okomentované zatiaľ iba 7krát.
Predchádzajúci článok     Nasledujúci článok

10:11

Ohodnotníkovať

Kecy