Za siedmimi horami, konkrétne v Bratislave (aspoň myslím), sa kedysi dávno, konkrétne 9.6. narodila istá Petra. Bolo to o nejaký ten rôčik skôr ako som sa narodil ja.

Peťa sa rozhodla, že chce mať oslavu svojich narodenín tento rok úplne najsamnajviacsuper a preto za pomoci Veľkého Orgazmátora Kirša nahnala kôpku fajn ľudí k jazeru.

Už počas cesty sme videli, že sa na nás nebo akosi mračí, ale vôbec sme sa tým nenechali odradiť . Najprv nás Peťa pohostila (teda, ja som najprv musel skočiť do vody, lebo 9 mesiacov bez plávania je proste moc) a potom sme sa išli šantiť do jazierka.

Ja som si uzurpoval Petinu nafukovaciu loptu a úspešne som si na ňu (po pár pokusoch ) sadol, čím som ju little deformoval, lebo som na nej vo vode sedel asi 10 minút . A síce ma z toho strašne boleli stehná, ale stálo to za to, lebo to bola sranda . Monika s Peťou medzitým sadli na morských koníkov Kirša a Dupiho s mali súboj Titánov, Peťa dvakrát spadla, tak si koníkov vymenili a potom padala Monika, takže to bolo celkom určite Dupim .

Keď sme sa vo vode dostatočne vyšantili a vonku dostatočne usušili a keď už bolo jasné, že nás dážď (v BA bolo v tej dobe vraj úžasné krupobitie a lejak jak hovado... toto sa deje tak raz za päť rokov a ja to zmeškám ) celkom určite obišiel, rozhodli sme sa zájsť do Rusoviec na pohárik niečoho dobrého . Po ceste sa Kiršo veselo vykýblil a počas pádu stratil okuliare, pre ktoré sa musel neskôr vracať, ach jaj.

Z niečoho dobrého sa vyklubala náhražka Vinei (snáď som to sk(l)onil dobre), plus sme dožrali čo nám ešte zostalo, ochutnali Glebz a tak . (Glebz je zmiešaná zelená a oranžová ľadová drť, pričom to chutí ako Pedro žuvačky s Tangom, kto neochutná, ten nepochopí ).

Tam sme teda pobudli nejakú tú hodinku a potom sme vybehli na hrádzu, kde sme sa uchýlili na vykosený kus a vytasili sme to. Že čo? No lietajúce taniere! A začala krutá vojna, štyria na štyroch, žiadne pravidlá (okrem zákazú hádzania tanierov do vody, čo sa nám nechtiac darilo porušovať neustále ). Kým nezačalo prehnane fúkať, tak nám to aj celkom šlo, odhadom by som povedal úspešnosť 30%. Ale začalo sa stmievať, komáre (alebo nejaké im veľmi podobné krvižíznivé tvory) sa húfne hrnuli na naše odhalené údy, vetrík nám už čechral nie len vlásky a tak sme to teda zalomili a išli kade ľahšie. Kiršo sa stihol ešte raz vyrúbať, až si kolienko rozbil, ale on je veľký chlapec, on to prežije.

A pamätám si jednu Zuzkinu hlášku: "Jimi, ty si fakt úchyl." Škoda, že si toho nepamätám viac, lebo keby to niekto zapisoval, tak by to vydalo na tučnú knihu

Fotoze:

Takto teraz vyzerám


Prvá hromadka z pláže


Druhá hromadka z pláže


Mužská edícia súboja Titánov (niečo podobné ste mohli vidieť v niektorom z blognutí o Dedinkách '05)


A úplne prirodzená fotka na záver

Okomentované zatiaľ iba 7krát.
Predchádzajúci článok     Nasledujúci článok

20:24

Ohodnotníkovať

Kecy