V poslednej dobe sa čím ďalej tým viac prichytávam pri tom, ako niekomu ubližujem. Najhoršie na tom je, že si to vždy uvedomím (ak teda vôbec) až keď je neskoro. A že si neviem pomôcť.

To, že mám 174 osobností, som vymyslel ako vtip, bral ako vtip, až sa z toho stala skutočnosť. Fakt som každých 5 minút niekto iný. Jediné čo majú moje osobnosti rovnaké je to, že zraňujú a to najviac vtedy, keď chcú pomáhať. A že začínajú mať neodkladný pocit, že strácajú priateľov a že sa naplní ich nočná mora. Že zostanú samé.

Poviete si (ako mnoho ľudí v mojom okolí za posledné týždne), že by som s tým mal niečo spraviť. Verte mi, že by som rád. Ale nejde to. Som vnútorne vyčerpaný tým neustálym bojom zla a väčšieho zla. Ospravedlňujem sa sám pred sebou ako to len ide, ale propaganda zlyháva a pravda sa začína vynárať niekde v diaľke. Zatiaľ ako nejasná machuľa, čo však rýchlo naberá ostré rysy.

Nepomáhajú ani prudké zmeny osobnosti ani jemné. Vždy sa vrátim do toho pôvodného neznesiteľného stavu. Ani neviem, prečo vás s tým obťažujem. Možno ide o ďalšiu veľkú lož, ktorá ma na pár hodín, možno dní uspokojí. Ale toto morfium už prestáva zaberať.

Je fajn, keď si človek všas uvedomí, že je blb, ale nie je fajn, keď s tým nedokáže nič urobiť. A možno už som ten "Point of no return" prešvihol. To ukáže len čas.

A áno, viem, že ide opäť o ďalší článok, ktorý sa mohol volať "Vitajte vo svete klišé".

(Dlho som rozmýšľal, či tento blábol uverejniť, alebo nie a rozhodol som sa, že áno. Aby mi aspoň pripomínal, že som kedysi mal snahu s tým niečo robiť.)

Okomentované zatiaľ iba 3krát.
Predchádzajúci článok     Nasledujúci článok

21:35

Ohodnotníkovať

Kecy