Včerajší deň bol nadmieru podivný. Dobrá nálada sa striedala so zlou rýchlejšie ako diktátori vo vedení Argentíny v minulom storočí. Sínusoida je proti tomu šuvix, ako sa u nás vraví (ani neviem čo ten šuvix vlastne je).

Samozrejme prevládala dobrá, avšak v noci to na mňa doľahlo, div, že ma to nerozpučilo. Prešiel som rôznymi štádiami – najprv som uvažoval nad totálnou zmenou svojho správania, ktorú som zavrhol v momente, keď už som bol presvedčený o tom, že to výjde, ďalej nad obligátnym paušálnym ospravedlnením sa všetkým a všetkému za všetkých a za všetko, ktoré však slúži len na môj dobrý pocit a napokon som prišiel až k spásonosnej myšlienke – t.j. že napíšem svoje pamäte. Nedramatizovanú, neprikrášľovanú autobiografiu písanú mojím nenapodobiteľným štýlom.

S touto myšlienkou som sa napokon pohrával asi 20 minút, až mi v hlave začali vyskakovať obrazy z mojej mladosti, čo ma z dôvodu prehnanej nostalgie a sentimentu dosť vzalo. Občas si pripadám ako 80 ročná babka a páči sa mi to. Že divná vec. Ničmenej, sa mi tie pamäte zdajú byť dobrý nápad, avšak chce veľa odvahy pripustiť si to množstvo chýb a blbostí čo človek spravil a ešte viac odvahy chce to uverejniť. A toľko odvahy momentálne nemám, tak som sa rozhodol, že svoje pamäte sa budem pokúšať písať postupne a uverejním ich vtedy, až budem takpovediac za vodou (t.j. že nebudem musiet pracovať, t.j. najneskôr až budem na dôchodku) a ja aj moji blízki s tým budú uzrozumení.

(Fuj, klišé nad klišé... ale keď ja mám klišé tak rád...)

Okomentované zatiaľ iba 6krát.
Predchádzajúci článok     Nasledujúci článok

10:27

Ohodnotníkovať

Kecy