Nie, výnimočne nehovorím o slovenskej politickej situácii. Tá si moju pozornosť snáď ani nezaslúži .

Hovorím o tom, čo nás učili v škôlke. A hádam aj v škole. Že ako sa prechádza cez cestu. Pozriete sa naľavo, potom napravo a znovu naľavo, čo ak sa medzičasom prirútilo auto, ktoré ste nezaregistrovali sluchom? Potom prejdete. V pohodičke. Opatrnosť musí byť. Pokiaľ možno prejdete na najužšom mieste, najlepšie na prechode pre chodcov a čo najsvižnejšie.

Toľko k teórii. A aká je prax? Uff... pomaly škoda reči. Ľudia si chodia kade chcú, krížom krážom, nie že nepozerajú vľavo a vpravo ale ani dopredu, nepočujú (asi som si moc namazal reťaz, teraz mi bicykel takmer nepočuť), nevidia, nevnímajú. Nedajbože ak ma zbadajú, keď som od nich vzdialený cca 2 metre (nevidiacich a nepočujúcich (aj keď postihnutí nie sú) obchádzam čo najväčším oblúkom, aby som nemusel Denisa čistiť od krvi). To je potom krikúúú...

Ak sa ešte niekto diví, že je na cestách veľa mŕtvych, tak ja to rozhodne nie som...

Človek aby si začal šetriť na helikoptéru.

Okomentované zatiaľ iba 4krát.
Predchádzajúci článok     Nasledujúci článok

10:25

Ohodnotníkovať

Kecy