Ahoj, volám sa Santer. Santer mladší. Moja matka bola samotná kráľovná Alžbeta. Meno mi vybral otec, z pre mňa neznámych dôvodov. Otec je pre mňa vlastne stále jedna veľká neznáma nula.

Ak čakáte príbeh o niekom vznešenom, budete veľmi sklamaný. Jediné čo o ňom viem je meno – Merual. Tak som sa ho po smrti matky rozhodol nájsť.

Bol piatok a ja som týždeň nič nejedeol. Bol som síce sľachtic, ale kvôli neurodzenému pôvodu otca som bol chudobný ako chudobný anglický šľachtic s neurodzeným otcom.

Keďže som bol hladný chcel som si niečo ukradnúť. Mával som tieto zlodejské chúťky už od malička, akoby som mal zlodejinu v krvi. Tak či onak, splašil som malý konár, ktorým som hravo nahradil pištoľ a schoval som si ho pod košeľu. Uvažoval som nad rôznymi výkrikmi, ale vo finále zvíťazilo "Bohu dušu a mne dukáty!" tesne nad "Navaľ prachy, ty chumaj!". Keď som začul blížiaci sa koč, ihneď som sa schoval za strom a pripravil som sa.

Koč bol už blízko, tak som vyskočil. Ej veru, zle som vyskočil. Na inú cestu, po ktorej šľapal nejaký chudák. Nuž, pravdupovediac, nie až taký chudák ako ja, ale ani boháč. Mal pri sebe akurát tak pár jabĺk. Aj by som sa na neho vykašľal, keby sa mi nepredstavil: "Sevas, som Merual. Merual mladší." Stál som ako oparený. No vlastne som stál na vyvierajúcom horúcom prameni, takže som skutočne bol oparený, čo však nič nemenilo na tom, že to meno ma šokovalo. Nemenej ma šokovalo, že mi v dokorán otvorených ústach pristálo jablko. Taký bol Merual. Merual mladší.

Okomentované zatiaľ iba 4krát.
Predchádzajúci článok     Nasledujúci článok

11:15

Ohodnotníkovať

Kecy