Ďuri žiarli na Juana. Neviem prečo, veď Juan je taký milý
a zlatý. Pre Boha, čo to píšem? Asi mi fakt chýba žena. Teším sa do
Thajska.

39. deň bol rovnako, ak nie viac, mokrý ako ten včerajší.
Stále prší. Odkedy sme prišli o strechu, tak furt prší. Tomu hovorím
irónia. Kým bola strecha funkčná, tak ani obláčika a zrazu prietrž
mračien. Ale keby len mračien. Neviem čo chlapi v tom verejnom dome jedli
ale majú prietrž výkalov. Juan s Ďurim to nestíhajú umývať. Chlapi proste
kadia kade chodia. Už som im aj zakázal chodiť a aj tak kadia. Nepáči sa
mi to.

Poobede kadenie voľajako ustalo, ale moja radosť bola
krátka. Iba pokým som spal. Keď som sa zobudili všetko bolo ako predtým.

40., opäť po dlhom čase jubilejný, deň. Z lode začali
miznúť veci. Najskôr piano, piano 2, klavír, viola a piano 3. Okamžite som
začal vyšetrovanie a hneď som našiel aj niekoľko podozrivých. Obvinil som
dve sliepky, 4 králikov a Juana.

40. deň večer. Juan sa priznal. Vyhodil som ho. Ďuri sa
potešil. Jano bol sklamaný, že po psovi prišiel aj o čínskeho otroka.
Obrovská strata. Mám podozrenie, že miznú aj chlapi. Ale asi mám halucinácie...
Ani by som sa nedivil, po tých obedoch čo mi tu varia.

Už 41. dní sme z domu. Moje podozrenie, že miznú ľudia
sa začína potvrdzovať. Ráno som volal tretieho asistenta štvrtého poručíka a neprišiel.
Keď som pozeral na osobnom oddelení, jasne som videl že tretí asistent štvrtého
poručíka na lodi bol. A už nie je. Asi zakotvím. Teda myslím to tak že
nezakotvím, ale zakotvím. Veď viete.

Ďalší človek preč. Je to ako epidémia. Na lodi je už len 88
ľudí. Vlastne nie ľudí, chlapov. Cítim sa byť taký osamotený. Za pár hodín
zmizlo už zo 15 osôb. Čo sa to deje?

42. deň. Už mi ani nemá kto strúhať ceruzku, ktorou píšem
denník. Keď som sa pýtal Fera, Jana a Ďuriho, že kde sú ostatní, nevedeli
mi odpovedať.

Večer som zistil že Fero, Jano a Ďuri, ktorých som sa
pýtal, neboli skutoční. Boli to len figuríny. Opustili ma aj moji priamy
spolupracovatelia.

Rozhodol som sa toto trápenie ukončiť. Dopil som posledné
zásoby alkoholu na lodi a chystám sa spustiť autoutopenie lode. Chlapi mi
tu nechali posledný záchranný čln.

Spustil som autoutopenie. O minútu bude po všetkom.
Denník uložím do nepremokavého obalu a uložím do trezoru. Dočítania pri ďalšej
výprave, moji verný. Zbohom.

P.S.: Milý čitateľ, ak si našiel tento denník, ber všetko s rezervou,
to vieš, na lodi bola nuda, tak som trochu kecal... no trochu viac... veď
uvidíš.

Kecy